SOPKY
Roztavená hornina sa nazýva magma. Tvoria ju spravidla viaceré zložky, ktoré majú plynné, kvapalné aj pevné skupenstvo.[1] Magma, ktorá vystúpi na povrch sa označuje láva. Tak ako väčšina procesov vo vnútri Zeme, aj dynamika magmy je zle preskúmateľná priamymi pozorovaniami. Napriek tomu je však známe, že erupcia môže nasledovať po prechode magmy cez kôru pod sopku, kde vypĺňa miesto, zvané magmatický krb.
Vznik magmy súvisí so stavbou Zeme, hlavne s plášťom a zemskou kôrou, ktorá leží nad ním. Zemský plášť by mal mať zloženie zodpovedajúce z 3/4 hornine, ktorá sa volá peridotit a z 1/4 bazaltu. Plášť je väčšinou v tuhom skupenstve a magma sa v ňom tvorí len zriedka ak dôjde k jeho nahriatiu, ktoré presiahne teplotu tavenia minerálov v jeho horninách. Termálne prúdy poháňajúce tektonické platne môžu spôsobiť takéto nahriatie plášťa, ktoré potom spôsobí preteplenie oblasti v nadložnej zemskej kôre. Miesto preteplenia plášťa sa nazýva plášťová anomália[2]. Magma (tavenina), ktorá pri takomto preteplení vzniká je ľahšia ako okolité horniny a má preto tendenciu prenikať smerom nahor. Nezriedka sa pri prechode kôrou výrazne pozmení v dôsledku vzájomného pôsobenia s horninami, cez ktoré preniká[3]. Magmatický krb, ktorý je zásobníkom magmy môže mať rôznu pozíciu v závislosti od toho, či sa nachádza v kôre kontinentovalebo oceánov. V kontinentálnej litosfére, ktorá je hrubšia ale ľahšia zvyknú vznikať magmatické krby v hĺbke okolo 20 – 30 km V oceánskej litosfére, ktorá je ťažšia ale tenšia sa umiestňujú v hĺbke 60 – 80 km. Keď sa magma prenikajúca z plášťa zastaví v magmatickom krbe dochádza v oblasti spodnej kôry k takzvanému podstlaniu (angl. underplating). Horúca magma bazaltového zloženia, pochádzajúca z plášťa natavuje nadložné kôrové horniny, dochádza k frakčnej kryštalizácii za vzniku redšej taveniny, ktorá sa zastaví asi 7-8 km hlboko. Aj v tejto oblasti sa magma ďalej diferencuje.
Výstup magmy z krbu na povrch môže byť pokojný – efuzívny, alebo môže mať explozívny charakter (ak dôjde k rýchlemu poklesu teploty, z magmy sa rýchlo uvoľnia rozpustené plyny, čo vyvolá obrovský tlak, prípadne je tento tlak spôsobený premenou vody z okolia výstupu na vodnú paru). Produktmi efuzívnej erupcie sú hlavne lávové prúdy, pri explozívnej sa pridávajú rôzne vulkanoklasty (sopečný popol, pemza, lávové bomby).
Pravdepodobne najznámejším sopečným útvarom je kráter. Je to približne kruhový útvar, v strede ktorého ústi sopečný komín. Môže nadobúdať veľké rozmery, ak sa dôsledkom silnej erupcie prepadnú jeho steny, tak sa nazýva kaldera. Z krátera je magma vyvrhovaná do okolia. Kráter je obvykle umiestnený na vrchole sopky, sopka má často tvar kužeľovej hory.
Ak je sopka príliš vysoká, niekedy sa tvoria parazitické (bočné) krátery na úbočiach. Ďalšie sopečné útvary sa dajú objaviť po erodovaní vrchných vrstiev sopky – rôzne lávové žily (nazývané dajky, alebo neky), dómy, jaskyne vytvorené sopečnými kanálmi, a mnoho iných.Na hraniciach dvoch rozchádzajúcich sa platní sa vulkanizmus vyskytuje najčastejšie (asi 75% objemu všetkých vulkanitov[4]). Horniny, ktoré vznikli týmto spôsobom tvoria asi 2/3 zemského povrchu. Ak sa vzďaľujú dve oceánske platne väčšinou sa odohráva pod hladinou oceánov na stredooceánskych chrbtoch. Na hranici rozchádzajúcich sa platní magma ľahko preniká cez oslabenú kôru a na povrch sa dostáva systémom zlomov v stredooceánskom chrbte. Výstup magmy tu prebieha z veľkých hĺbok (až z hranice plášťa), magmy ktoré tu vznikajú však majú pomerne jednotvárne bazaltové zloženie. (nazývajú sa primitívne a označujú sa skratkou MORB – Mid-Ocean Ridge Basalt). Keďže vulkanizmus na divergentných okrajoch oceánskych platní je väčšinou podmorský na povrchu ho možno pozorovať iba veľmi zriedkavo, napr. na ostrove Tristan da Cunha alebo Islande[3]. Bežným sprievodným prejavom sopečnej aktivity v tomto prostredí je vysoká hydrotermálna aktivita, ktorej typickým .
